Janka Drotárová

Možno vám to príde ako nie veľmi dobrá téma, ale táto osoba ma odjakživa fascinuje. Myslím babičku, ktorej praktiky sú viac než obdivuhodné. Žije na vidieku vo veľkom dome a živí sa tým, čo si aj sama vypestuje, odchová. No čím je staršia, tým menej toho vypestuje, odchová, preto postupne začína využívať aj iné zdroje príjmu potravy, ktoré aj tak nakoniec vyhodí. Veď len odchovať všetky jej deti, vnúčatá a pravnúčatá, muselo dať zabrať. Vyzerá tak pravo babičkovsky. Tie ich veľké sukne, kde sa neviete nahrabať konca, šatka na hlave aj v horúčave, keď by ste sa najradšej zbavili všetkých vlasov, nie to ešte na nej mať niečo ďalšie. Je to taká pravá flegmatička. Niekedy mám pocit, že je to kríženec pani v najlepších rokoch s Babou Jagou z Mrázika. Divné spojenie viem. Keď táto osoba má v sebe baterky a pokojne by energiu z nich mohla len tak rozhadzovať a stále by bola plne nabitá. Nikdy sa na nič nesťažovala, čo sa bolesti tela týka. Pokojne narúbe drevo a na vlastnom chrbte ho aj donesie dnu. Minule sme ju prichytili, ako sa z kopca valí na bicykli a odvtedy sa nikto toho starého bicykla nemôže ani len dotknúť. Ako hovorí, lekárov sa bojí a lieky nezje, ona len 100% bio. Nie je to taká babka ku ktorej prídete, celý deň sedíte pred televízorom a čakáte, čo vám prinesie pod zub. Tu keď chcete jesť a nie je práve navarené, musíte si vystačiť sami so záhradkou, zverou a poľom za domom. A ani tú telku by ste si u nej nepozreli. Celý deň má zapnuté to krásne, historické rádio, ktoré jej tak závidím. Raz si naladila stanicu, kde išlo práve Black night od Deep Purple, chvíľu to počúvala ešte stále s prstom na tlačidle a nakoniec to nechala pustené. Samozrejme, že je s ňou veľká sranda. Len ten jej osobitý druh humoru vie niekedy skôr vystrašiť, ako zabaviť. No napríklad, jej veľká zábavka je, keď ide práve pripraviť čerstvé kura. Vždy nás zavolá von a keď práve prichádzame, odsekne tej chudinke sliepke hlavu a ešte stále hýbajúce sa telo hodí na nás. Jasné, že my začneme pišťať a utekať pred bezhlavým kuraťom. A na tom sa ona vie teda poriadne zasmiať. Každé zviera ktoré má, musí mať meno a ani na jedno nedá dopustiť, no keď sa z neho má stať hlavný chod, nepozná zľutovanie. Pokiaľ sme u nej v nedeľu, ideme spolu do kostola minimálne pol hodinu pred začiatkom omše. Vraj aby mala miesto vpredu lebo zle počuje, ale ja viem, že je to kvôli ich farárovi. Vždy mi hovorí, že je to „barzo pohľadný šuhaj“. A keď sa objaví, trikrát za sebou sa požehná. Raz mi dokonca dohovorila nejakého ich miestneho mládenca. A odvtedy vie, že to už radšej nemá robiť. Hovorí, že neznáša ti jej staré susedy, ktoré sa keď nie sťažujú ako ich všetko bolí a ako nevládzu, tak stále len klebetia. A začne rozprávať o čom klebetia a všetko kritizovať. Ja sa len v duchu smejem. Inak ju neuvidíte sa často usmievať. Väčšinou sa rozpráva sama so sebou, čo je skvelé počúvať. Skôr je to taká hrdá pani.