Toto je príbeh o udalosti, ktorá sa stala nedávno niekomu, koho rozprávač pozná kamarátovho kamaráta.
Vraj to hneď dokončí. Tak si Dávid sadá na druhý schodík priamo vo dverách domu na Hlavnej ulici a pozerá sa väčšinou do bodu, nevedno určiť ktorého. Tibor stojí na rebríku, mierne sa kolíše a malým štetcom s bielou farbou, precízne natiera vyblednutý nápis ZLATNÍCTVO. Jeden kričí z hora, aby ho ten druhý dole počul, druhý zas kričí, aby ho zdola počul prvý, preto ich všetci počujú. Dávid sa strácal v myšlienkach a pokúšal sa rozpamätať na to, čo to dnes vlastne počul. Pokúša si to prehrať v hlave, ale na nič viac, ako čosi o meninách, čosi o Miroslavoch, si spomenúť nedokáže. Tak sa pýta rebríkového umelca Tibora: „Dnes nie je Miroslava však? Včera bolo?!“ Vtedy sa náhodný okoloidúci, ktorý okolo ich už prešiel otočil a „Včera bolo Sone. Dnes, veruže je Miroslava“, povedal. „Naozaj? Ale však Alena má dnes!“, odpovedá mu Dávid. „Aleny bolo v nedeľu“, pripojí sa do rozhovoru milá pani s nákupnými taškami, ktoré sa išli pretrhnúť. „Aha. Tak ďakujem“, zakričal si Dávid. „Nie je začo. Príjemný deň“, naposledy sa ozval ženský hlas. „No ešte lepšie“, pousmial sa Dávid. „Prečo?“, spýtal sa kamarát vo vyššej nadmorskej výške, pričom mal vyplazený jazyk a sústredil sa na obrysy písmena T. „Kámo, aspoň mu konečne nepoviem, že som zabudol, ale ešte dnes mu zablahoželám.“ Spokojne pokrútil hlavou akože je so sebou spokojný. Nápis nad výkladom pomaly prestával byť dvojfarebný a obom začínalo byť horúco. Picasso dokončil svoje dielo, bezpečne zliezol prekážku, kamsi odložil ten o život sa obávajúci prostriedok na dosiahnutie výšin a pohli sa vpred. Prechádzajú tesne vedľa Dómu sv. Alžbety a Tibor sa bezvýznamne zastaví a krúži okolo vlastnej osi. Dávid rozpráva ďalej až neskôr si všimne, že sa rozpáva sám so sebou. Ale keď sa na neho pozrie ako si hľadá správnu polohu s hlavou siahajúcou k oblohe, neprekvapí ho to, čo robí. Vráti sa k nemu, chytí mu ruku a posunie ho o pár metrov na juhozápad bližšie k Dómu. Tibor stále pozerá hore a zaostruje zrak. Keď zastanú, objavý sa mu úsmev a ústa sa mu trošku privrú. A tak tam asi osem minút pozerajú na človeka, ktorý práve jemne búcha kladivkom do steny gotickej katedráli. Tibor má proste umelecké srdce a takéto veci ho dokážu pohltiť. Potom spokojne vrátil hlavu do prirodzenej polohy. Práve prechádzali cez čosi strmší kopec, keď ich pohľadu nemohol utiecť malý chlapec, ktorý bez síl tlačí hore vozík zrejme so svojou babičkou. Hľadá, ktorou časťou tela to pôjde najľahšie. Chrbát to nebude, asi ani rameno. No ide to ľahšie s ním dolu ako s vozíkom hore. Chlapcovi sa tvár vyfarbuje do červena a nevyzerá to na úspech. Nepomáhalo ani keď sa do toho trošku zaprela nesúca sa pani. Tak obaja prebehli cez cestu a ten vozík dotlačili až na vrchol. Tam si chlapček musel sadnúť na lavičku, lebo ledva lapal po dychu. A pani na vozíku podotkla „On by to zvládol aj sám chlapci, ale ďakujem.“ Pomaly od tej pani s vnukom odchádzali keď započuli „Mali by sme už ísť domov, poď!“ A tak sa tomu chlapcovi premietol celý život, keď začul túto vetu. Nuž dolu kopcom to asi nebude o nič ľahšie. Tibor s Dávidom prešli cez cestu a pred nimi si kľudne vykračoval Miro so psom. Zastavili sa pri ňom, porozprávali čo a ako a tiež sa chvíľu venovali psovi. Rozlúčili sa. A tak mu až na druhý deň blahoželali k meninám a vysvetľovali, že na to nezabudli, len ich v tú dobu nenapadlo, aké má meno. A pritom len pá rušivých momentov a už to človeku vyletí z hlavy. Vtedy si aj ostatní ľudia uvedomili, že na to mysleli, no aj tak zabudli, lebo toho mali cez deň hojne. No to sú už iné legendy. Čo už, sme proste čím ďalej, tým viac zábudliví. .