Janka Drotárová

Chodíme po meste a rozhodujeme sa, kam sa pôjdeme najesť. Možností je pomerne veľa, ale reštaurácie kvôli našej finančnej zaostalosti preskakujeme. Chceme len niečo rýchle a bez veľkých nárokov na cenu. Vstupujeme do všetkým známeho fast foodu. Asi päť radov, siahajúcich až k vstupným dverám. Zostávame nehybne stáť od „úžasu“ a radšej sa vraciame späť na ulicu. Nasleduje ďalšia zastávka. Tu je to už celkom v poriadku, čo sa týka ľudí čakajúcich na jedlo, ale radi by sme si aj sadli. Tak ideme ďalej. Ešte zopár takýchto pokusov a my zostávame napospas našim hladným žalúdkom. Držajúc si rukou škŕkajúce brucho, prosila som o zázrak. Veď to nie je normálne, aby si človek nenašiel v centre mesta, sebe vyhovujúce miesto. Zaostrujem zrak na malú tabuľku, ktorá ukazuje do podchodu. Prídem bližšie a prečítam jej nápis- PALACINKÁREŇ. Nahodím taký ten výraz keď hovoríte „Hmm“, keď s kútikmi úst pohnete dolu a vypúlite oči. Nebol tam ani jeden z nás, nikto o nej nepočul. Hlásili sme poplach. Tak sa teda išlo. Stáli sme pred malou reštauráciou a nazerali dnu. Žiadnych zákazníkov sme tam nevideli. No keď sme už tu, tak to skúsme. Ako som tak vstupovala, telom mi prechádzala neuveriteľná vôňa. Začala som rýchlo dýchať, aby som sa tej vône nasýtila čo najviac. Vo vnútri bolo zopár stolov s drevenými lavicami, natretými na zelenú farbu s červeným obrusom. Nechýbali čerstvé kvety vo farebných vázičkách a v pozadí hrala zaujímavá hudba. Bolo to tak príjemné, a tak plné optimizmu, že som sa nemohla cítiť zle. Za pultom bola kuchyňa, nijako nepredelená, preto sme mali možnosť vidieť každý kuchárov detail. Otočil sa, široko sa usmial a nahlas nás všetkých pozdravil. Obsluha bola v podobe postaršej pani, zrejme kuchárovej manželky, lebo vždy keď okolo nej prešiel, nezabudol jej dať krásnu pusu na líce. Prečítali sme si cenník, ktorý bol nám veľmi vyhovujúci. Ale aj keby sme chceli, nedokázali by sme odísť. Vôňa nás všetkých omámila. Tak sme si posadali. Netušila som, že výber palaciniek môže byť tak zložitý. Palacinky s džemom na aký ste len mali chuť, orieškami, čokoládou, krémom všeho druhu, syrom, rôznymi nátierkami a inými podivnými kombináciami. Predsa len sme si objednali klasiku, teda čokoláda a džem. Pozerali sme na toho milého pána s veľkou bielou kuchárskou čapicou, ako s vášňou vyrába palacinky. Tá žiara v očiach, úsmev a cit, s ktorým pracoval. Bola to radosť a zároveň skúsenosť z toho, ako dokáže robiť niekto svoju prácu s láskou. Každú palacinku chytil tak opatrne a jemne, akoby to bola tá najkrehkejšia vec. To sa ani nedá odmerať čas, za ktorý sme ich zjedli. Podľa mňa niektorý od hladu ani nekusali, len hltali. Naopak ja som si vychutnala každé jedno zahryznutie. Akoby tam pridal tajnú ingredienciu, ktorá nás mala dostať do stavu eufórie. Neviem, či som bola jediná, ktorá si všimla tú jedinečnú chuť. Nikdy som nemala taký pocit z jedla. Buď to robilo to, že som si podrobne všímala pána kuchára a jeho vášeň pre varenie, alebo to boli tie najlepšie palacinky aké kto mohol jesť. Keď sme dojedli, priniesol nám na stôl ďalšie, s takými prílohami, že nám išli oči vyočiť. Boli krásne vyzdobené, s kúskami ovocia, proste dokonale upravené umelecké dielo. Bol taký nadšený z toho, že nám chutí, až nám doniesol ďalšie a ďalšie bez toho, aby vyžadoval zaplatenie. Hovoril, že každá má jedinečnú chuť a nemôžme odísť bez toho, aby sme ju neskúsili. Zavolali sme ho, aby si k nám spolu so ženou sadli a povedal nám tajomstvo jeho kuchárskej tvorby. Povedal len: „Musíte vedieť milovať a byť milovaný.“ A objal svoju ženu.

Po odstupe času sme sa vybrali opäť do tejto čarovnej palacinkárne. No keď sme prišli na miesto, na dverách bol vylepený papier- „Zatvorené z dôvodu krachu.“ Tak nech si ľudia naďalej chodia do tých všakovakých fast foodov. Čo ma na tom najviac trápilo bolo to, že ľudia už nebudú môcť ochutnať niečo tak dokonalé, aké som ochutnala ja.