Pouličných hudobníkov pozná každý. Raz som takého jedného stretla, keď som išla po nie veľmi frekventovanej ulici v centre mesta. Bol mladý, pekný, nevyzeral na to, že potrebuje peniaze, alebo žeby bol chudobný. Sedel na zemi v tureckom sede a po pravici mal položený obal na gitaru. Hlavu mal sklonenú a so zavretými očami hral tak precízne, že by mu uveril aj hudobný laik. Skúste uhádnuť, čo som urobila potom.
a) Prešla som okolo neho bez toho, aby som na ňom nechala pohľad.
b) Spomalila som, pozrela na neho, ale pokračovala v ceste.
c) Spomalila som, hodila mu mincu, no aj tak som išla ďalej.
d) Zastala som, hodila mu všetky centy čo som pri sebe mala, chvíľu ho počúvala a potom som odišla.
e) Zastavila som sa pri ňom. Stála som tam a počúvala ho. Prst na ruke schovanej vo vrecku kabáta, mi vyťukával melódiu. Okolo nás nebolo živej duše. Len staré budovy, ktoré vytvárali miesto s neuveriteľne dobrým šírením zvuku. Naozaj. Nikdy som nepočula niečo tak krásne. On len hral. Lístie sa vznášalo v studenom vetre a ja som vnímala len tento krásny obraz. Hral piesne, ktoré hoc nemali slová, no dokázali vyjadriť pocity a rozbúchať srdce. Bola som omámená. Po tele som mala zimomriavky, ktoré určite neboli od zimy. Sledovala som ho. Viete, to nebolo on a jeho gitara, to bol jeden celok. Po chvíli prestal hrať a pozrel na mňa. Ja ne neho. V pesničkách bez slov je viac všetkého. A pokiaľ sa započúvate poriadne, dokážete prísť na to, o čom tá pieseň je. To je na tom to čarovné. Také čarovné, aký bol ten chlapec. On bol hudba, on bol oheň, ktorý ma zahrial, on bol pocit, ktorý som prežívala. Prišlo mi, keď tak na mňa zazeral, že by som mu mala hodiť nejaké peniaze. Rýchlo som vysypala vrecká a išla som mu dať všetko, čo som našla. V tom prehovoril. „Načo mi to dávaš?“, s rukou už takmer v obale, som sa zarazená vystrela v ruke ešte stále stískajúc drobné. „Ja nechcem tvoje peniaze. Nechcem žiadne peniaze. Ten obal je iba obal. Nemám ho tu preto, aby ste do neho vhadzovali peniaze. Je to len obal, v ktorom som doniesol gitaru.“ Nepovedal to vôbec nahnevane ani nepríjemne, ale milo a so šarmom v hlase. „A prečo tu teda hráš?“, nemohla som sa ho to neopýtať. „Je to miesto s nádhernou akustikou. Hrám tu lebo sa chcem o moju hudbu podeliť s inými ľuďmi. Zisťujem, či ju ľudia registrujú. Väčšinou nie, ale to je v poriadku. Málokto sa takto zastaví, ako ty teraz. Ale to mi nevadí. Viem, že ju počuli, že ju aspoň vnímali. No počuli málo. Čo na ňu hovoríš ty?“ Ja som s ústami otvorenými nedokázala vydať ani hlásku. Potom som si uvedomila, že by som ich mala zavrieť. V hlave som mala toľko myšlienok, ktoré som mu chcela povedať. Ale vedela som, že mu odpoviem jedinou vetou. Sadla som si na zem oproti nemu a povedala: „Len hraj ďalej.“ A tak som tam sedela, nevnímajúc okolitý svet, iba tóny jeho čarovných piesní. Prestal hrať. „Mala by si už ísť domov. Stmieva sa. Ja už tiež pôjdem.“ Otočil sa a kráčal preč. Ja som sa rýchlo postavila a zakričala na neho: „Budeš tu aj niekedy nabudúce?“ On odpovedal: „Nie. Už nie. Ďakujem ti, že si si vypočula všetko, čo som mal na srdci. Potreboval som sa niekomu zdôveriť. Teraz idem ďalej. A keď budem potrebovať priateľa, prídem.“ Slzy mi stekali po zamrznutom líci a on sa strácal v tmavej diaľke.
Tak čo si myslíte? Ktorú odpoveď si vyberáte? Možnosť e)? Ste si istý? Skutočne si myslíte, že som iná ako vy ostatný?